Druhý deň sa všetko otočí. Jane vchádza do triedy a hneď v úvode sa ospravedlní. Hovorí, že sa pomýlila. Hnedookí sú tí múdrejší. Zapríčiňuje to vraj pigment. Rázom sa hnedookí stávajú privilegovanejšími. Môžu ísť prví na obed, Jane ich všemožne chváli. Modrookí všetky výhody stratili, upadajú do frustrácie.
Ukazuje sa, že frustrácia modrookých prerastá v horšie výsledky v matematických testoch. Všetko im trvá dlhšie. Naopak hnedookí dokázali testy výrazne rýchlejšie ako deň predtým. Život ich naraz veľmi baví.
Celý experiment prebehol na konci 60. rokov. Trval iba dva dni. Tretí deň Jane Elliott všetko deťom vysvetlila. Celá zážitkovo-vzdelávacia aktivita (napriek tomu, že je kontroverzná a mnohí jej vyčítajú neetickosť pri práci s iba 8ročnými deťmi) bola výborne facilitovaná, nechýbala reflexia. Deti pochopili, že farba očí ani pleti naozaj nerozhoduje o danostiach či talente.
O viac než 40 rokov neskôr prebieha experiment veľmi podobný aj u nás. Učiteľom rozdeľujúcim skupiny sú v tomto prípade média a žiakmi sme my všetci. Facilitátor je neschopný a relfexiu si každý môže urobiť akurát tak sám.
Jane Elliott - obrázok z filmu Eye of the Storm
Akú úlohu v tom celom zohrávajú média?
Masové médiá majú v súčasnosti obrovskú silu. Ovplyvňujú to, aké informácie o svete získavame, často vďaka nim spoznávame hodnoty, hranice dovoleného, vytvárame si názory či skôr preberáme ich.
V čom teda vidím problém?
Hra na modro a hnedookých už nie je in, rozdelenia však áno. Stále menej ma baví sledovať ako média zásadne zdôrazňujú, že príčinou nešťastia, krádeže, priestupku, čohokoľvek výnimočného je jedinec jednej z menšín žijúcej na Slovensku. Aby som nezavádzal, občasne sa snažia média prinášať aj pozitívne správy. Napríklad, že mal niekto jednotky na vysvedčení. Takmer výstražné pozor pri týchto pozitívnych správach má pre mňa ten istý efekt a naďalej nerozumiem tomu, prečo je potrebné rozdeľovať ľudí tu žijúcich a zdôrazňovať ich etnicitu pri správach rôzneho charakteru. Jednoducho hovoriť „o nás“ a „o nich“.
Mimochodom, neobviňujem média z toho, že hovoria, ktoré z modro či hnedookých skupín sú kvalitnejšie. To už robíme my - my ľudia. Často bez potrebných informácii a štatistík, často podľa mylných správ na internete, ešte častejšie podľa osobných či prerozprávaných skúseností s jedincami, ktorých charakterové vlastnosti nesprávne priraďujeme všetkým jedincom istej skupiny, vytvárame si nekvalitné stereotypy a riadime sa predsudkami. Často nám však pri vytváraní tohto obrazu média pomáhajú.
Hra na my a oni
Je teda naozaj nutné pri každej správe uvádzať etnický pôvod či národnosť osoby, o ktorej informujeme? Nie je práve táto hra kvalitným zdrojom na odcudzovanie a nesúcitenie s ľuďmi patriacim k rôznym etnickým či národnostným skupinám, zdrojom vznikajúcich stereotypov a predsudkov.
Zvykli sme si na to, že sa píše viac pre ľud ako pre pocit. Tak, aby sa článok páčil. Média sa často uspôsobujú čitateľovým náladám, titulky predávajú a všetci sú spokojní. Takmer.
Chápanie médií
Média môžu namietať, že je na každom z nás, aby si kritickým myslením vytvoril vlastný názor.
Tak teda krátko aj o tom.
Psychologické výskumy hovoria o tom, že si väčšina prijímateľov informácii volí cestu najmenšieho kognitívneho odporu. Čo to znamená? Väčšina z nás nemá čas, aby aktívne riešila zložité informácie a namiesto úsilia o vlastné teórie radšej prevezme to, čo nám poskytujú iní, hoc aj na špinavom tanieri.
Prial by som si, aby média pochopili obrovskú zodpovednosť, ktorú majú voči spoločnosti. Vytváraním obrazu my a oni určite nikomu nepomôžu.
Aký je výsledok tohto dlhoročne nefacilitovaného pokusu?
Za tých pár rokov, počas ktorých informujeme o modrookých, hnedookých a rôznych iných skupinách sa výsledok, samozrejme, dostavil a je ho vidieť napríklad aj v internetových diskusíách. Približne takto vyzerá veľmi často profil snaživého diskutéra, ktorý zanecháva svoje komentáre pod blogmi.
- člo- človek, ktorý v diskusiách pod blogmi žiada, aby Rómovia a Maďari a iní boli deportovaní preč zo Slovenska
- člo- človek, ktorý v diskusiách pod blogmi žiada, aby na Slovensko neprichádzali vôbec žiadni ľudia zo zahraničia. Najmä moslimovia, ale aj „nečitateľní vietnamci“, „hluční taliani“, „drsní ukrajinci“, „chladní severania“ a „leniví južania“ (úvodzovkami v tomto prípade naznačujem stereotypné vnímanie). Všetci. Najradšej by sme ich vyhodili napriek tomu, že si radi pochutnáme na tureckom kebabe, gréckom gyrose, čínskom kung pao, talianskej pizzi, orientálnych jedlách, radi si dokonca pozrieme zahraničný film, vypočujeme etno či latinskú hudbu. Máme radi všetko okrem ľudí, zdá sa.
- V -- a v neposledom rade človek, ktorý namiesto zvažovania ťažkej situácie ľudí bez domova a solidarity s nimi len nadáva z teplej obývačky na to, že sa vyskytujú v centre mesta.
Všetko ma privádza k otázkam.
Tri-štyri otázky na záver
A tak sa niekedy pýtam, či náhodou neprijala veľká časť ľudí rolu modrookých, s dobrými výkonmi, prácou a zázemím, no tiež aroganciou voči všetkým hnedookým, ktorým dávajú iba priestor na frustráciu a pád.
Tiež sa pýtam, kedy už média prestanú deliť ľudí, kedy príde ten „tretí deň“ a povie sa, že nezáleží na farbe očí, ani na tom či bol zlodej sliepky Maďar, Róm, Slovák, katolík či mormón.
Či sme nezabudli chápať starosti ľudí, nezabudli byť solidárni, či už nie sme zadefinovaní viac spoločnosťou okolo seba ako sebou samými. Či už my nie sme príliš modrookí...
